Biely ork Šušulik
Míňal som krásnu lesnú oblasť, ktorú miestni nazývajú Mulgore. Miesto opradené mnohými historkami vyvolávalo vo mne pocit domova, kde v srdci prírody Azuremyst isle pristála vlajková loď môjho národa - Exodar. Trilkovanie vtákov, zurčanie neďalekého potoka, šum lístia vo vetre či vôňa kvetov v prírodnom koberci vo mne vyvolávali pocit nebeského pokoja a harmónie. Už už som sa dostával do spánkovej agónie, keď tu razom predo mňa čosi vyskočilo.
Zaostril som snovou hmlou zastretý zrak, keď som asi meter pred Simbom uzrel orka. Hrdý národ draenei a orkovia boli odjakživa úhlavní nepriatelia a v oboch národoch sa vekmi utužovala vzájomná nevraživosť. Pretrel som si oči, nechcelo sa mi veriť tomu, čo vidím. Bol nevídane malý, biely ako sneh a tvár i ruky mal posiate drobnými jazvami. Krivé zuby sa na mňa cerili a čosi šušlali:
„Thrall šušu a ja ork šukáty.“
Odul som líce a vybuchol v hlasný smiech. I Simba začal vydávať pračudesné zvuky a natriasal sa tak mohutne, že som musel zosadnúť, inak by som sa zošmykol i so sedlom.
Orka to rozčúlilo a jeho biela tvár začala meniť farby ako obloha pred búrkou. Na ramenách mal v kožených púzdrach pripnuté dve ostré dýky s lebkami na rukoväti, ktoré sa snažil vytiahnuť. Vytrhol dýku na pravom ramene, no tú na ľavej paži nie a nie dostať z púzdra. Poskakoval v kruhu a pravdepodobne hrešil v rodnej orkštine. Vyzeral ako strangletonské biele gorily predvádzajúce tance pre druhové párenie.
Konečne doslova vyrval dýku z úzkeho obalu a horko-krvne zaútočil, pričom si prišliapol druhú zbraň, ktorú v strese odhodil pred seba pod nohy. Začul som prasknutie. Ork ostal stáť na mieste a pomaly zdvihol nohu. Z dýky boli razom dve časti – rukoväť a ulomená čepeľ. Tvar mu už definitívne sčervenala a mal som pocit, že mu z očí šľahajú plamene a z uší syčí para. Rozbehol sa a druhou dýkou sa rozhodol ma prekliať skrz na skrz. Drobný ork sa rútil v ústrety mojej majestátne telesnej konštrukcii s takou verbou, že som na chvíľu zauvažoval nad obranným postojom. Privalil sa ako teplý príboj a vrazil mi dýku rovno do stredu pľúc.
Vybuchol som v až hysterický smiech.
Ork držal v ruke len rukoväť druhej dýky, keďže ostrie urval pri vehementnom boji s obalom na jeho paži. Oceľová súčasť vraždiaceho nástroja naďalej spokojne ležala v objatí mäkkej kože a leskla sa na slnku.
„Ork šbraň, ork zlatíško. Oz´gral dať Šušulik dýka, Šušulík stratiť šesť. To Ty byť na vina. To draenei byť na vina! Šušulík nenávidet!“
Bielokožka odhodil bezcenný odpad, ktorý ostal po jeho slávnej dýke od samotného Oz´grala, vodcu 26. divízie armády orkov, z posledných síl vyskočil a oboma nohami sa mi zakliesnil vo výške pása a rukami mi začal „masírovať“ helmu a tvár. Bol ako malá, jedovitá hysterická pani, strácajúca i poslednú štipku zdravého rozumu.
„Šušulík ukázat veľká muš! Draenei plakat a prosiť aby Šušulik nemlatit!“
Nemal som na výber, musel som konať. Chytil som orka za kožu na krku a mohutne ním praštil. Preletel niekoľko metrov a pristál na kôre neďalekého stromu v asi 2 metrovej výške. Pomaly sa zviezol na nohy odierajúc pritom suchú kôru starého duba.
Ork sa zrútil do kolien, zvesil hlavu a začal slziť:
„Šo komu ja urobit, šo? Ja byt malý oršík, slaba! Ostatni nechcieť ork tak slabá a biela a srandovna. Oni vyhnat ork. Ork ale mať bojovná dušina, ork chcieť dokázať, še šilná! Ale ork zlyhať, ork nechcieť ublíšiť neznáma muš.. ork byť zúfala! Ork stratená!“ usedavo plakal.
Prišlo mi orka ľúto. Vedel som aké to je, keď Ťa komunita odsúdi a pošle do vyhnanstva osamelého pustovníka. Keď sa iní, zdanlivo lepší a silnejší, prijatí spoločnosťou bez bázne a hany, tvária, ako keby ste ani neexistovali a hoc im položíte pred nohy hlavu samotného Thralla či truhlicu zlata, s ktorou by celý život žili v prepychu a blahobyte, oni sa vždy budú tváriť, že im to nie je a nikdy nebude dosť dobré.
Podišiel som k drobnému albínovi a podal mu ruku. Zdvihol hlavu a hlboko sa mi zadíval do očí. Boli smutné a mierne šokované. Pravdepodobne očakávali koniec, finále jeho mizerného života. Bol oddaný, no mal strach. Veľký hlboký strach! Nebránil sa však, len odhodlane očakával nevyhnutné. Nikdy v živote som nič podobné nevidel. Stovky orkov ukončili svoj mizerný život v prachu bez štipky emócii a ľútosti. Stali sa len zárezom na mojom palcáte. Boli ako vírus vyhubený pre záchranu zdravia žijúceho organizmu. Nič čo by som v budúcnosti oľutoval. Tento beloch bol ale iný!
Nemohol by som žiť s pocitom, že som ho zniesol zo sveta len preto, že žil vo filozofii večného zla, ktoré mu po lyžiciach dávkovali jeho rodní „bratia“. Možno sa i bránil a hľadal v živote i iné cesty, ale nemal v podstate na výber. Stal sa otrokom zla a hračkou mocných orkov, ktorí vo vojne s Alianciou ostávajú po stáročia priamou hrozbou. Na druhú stranu sú korene jeho rodu silné a hlboko vo vnútri tlie stále iba jediný oheň – nenávisť voči draenei a celej Aliancii.
Pevne ma chytil za ruku, povstal a hrdo sklonil hlavu:
„Ork ďakovala za šivot!“ riekol a v tichosti sa otočil s úmyslom odkráčať do lesa. Kráčal pomaly, zlomene. Bojoval som vo svojom vnútri a nevedel čo spraviť. Emócie nakoniec pokorili hrdosť, hnev a vzájomnú nevraživosť:
„Vieš kde je Orgrimmar?“ vyhŕkol som.
Ork sa pomaly otočil. Jeho tvár sa rozžiarila. Bola úprimná a otvorená:
„Šušulík vedieť, ano ano. On ta byť takmer doma, mať tam láska. No láska ho nechcieť! Ale Šušulík nevzdávať sa!...“ rozhovoril sa.
„Ukážeš mi cestu?“ prerušil som náruživého orka.
„Šušulík pomôct! Ano!“
Nasadol som na Simbu a z chrbta majestátneho slona som podal drobnému orkovi ruku z úmyslom ho vytiahnuť do sedla a posadiť ho za seba. Ork v tom zapískal a z húštiny sa vyhrnul nádherný osedlaný vlk:
„Šušulík mať Šuchlinku! Šuchlinka krásna, ona byť kráľovná vlkov.“
Vlčica zavyla a ork sa obratne vyhupol do sedla. Ľavou rukou jej nežne prešiel po lesklej srsti a čosi jej šepol do ucha v šušlavej orkštine. Vlčica pokojne zavrčala a vyrazila ohromnou rýchlosťou cestou z kopca. Simba mal čo robiť, aby sme udržali krok.
Blížili sme sa k púštnej oblasti a ja som cítil, že Orgrimmar je blízko.
(22 Hodnocení)
„Thrall šušu a ja ork šukáty.“
Odul som líce a vybuchol v hlasný smiech. I Simba začal vydávať pračudesné zvuky a natriasal sa tak mohutne, že som musel zosadnúť, inak by som sa zošmykol i so sedlom.
Orka to rozčúlilo a jeho biela tvár začala meniť farby ako obloha pred búrkou. Na ramenách mal v kožených púzdrach pripnuté dve ostré dýky s lebkami na rukoväti, ktoré sa snažil vytiahnuť. Vytrhol dýku na pravom ramene, no tú na ľavej paži nie a nie dostať z púzdra. Poskakoval v kruhu a pravdepodobne hrešil v rodnej orkštine. Vyzeral ako strangletonské biele gorily predvádzajúce tance pre druhové párenie.
Konečne doslova vyrval dýku z úzkeho obalu a horko-krvne zaútočil, pričom si prišliapol druhú zbraň, ktorú v strese odhodil pred seba pod nohy. Začul som prasknutie. Ork ostal stáť na mieste a pomaly zdvihol nohu. Z dýky boli razom dve časti – rukoväť a ulomená čepeľ. Tvar mu už definitívne sčervenala a mal som pocit, že mu z očí šľahajú plamene a z uší syčí para. Rozbehol sa a druhou dýkou sa rozhodol ma prekliať skrz na skrz. Drobný ork sa rútil v ústrety mojej majestátne telesnej konštrukcii s takou verbou, že som na chvíľu zauvažoval nad obranným postojom. Privalil sa ako teplý príboj a vrazil mi dýku rovno do stredu pľúc.
Vybuchol som v až hysterický smiech.
Ork držal v ruke len rukoväť druhej dýky, keďže ostrie urval pri vehementnom boji s obalom na jeho paži. Oceľová súčasť vraždiaceho nástroja naďalej spokojne ležala v objatí mäkkej kože a leskla sa na slnku.
„Ork šbraň, ork zlatíško. Oz´gral dať Šušulik dýka, Šušulík stratiť šesť. To Ty byť na vina. To draenei byť na vina! Šušulík nenávidet!“
Bielokožka odhodil bezcenný odpad, ktorý ostal po jeho slávnej dýke od samotného Oz´grala, vodcu 26. divízie armády orkov, z posledných síl vyskočil a oboma nohami sa mi zakliesnil vo výške pása a rukami mi začal „masírovať“ helmu a tvár. Bol ako malá, jedovitá hysterická pani, strácajúca i poslednú štipku zdravého rozumu.
„Šušulík ukázat veľká muš! Draenei plakat a prosiť aby Šušulik nemlatit!“
Nemal som na výber, musel som konať. Chytil som orka za kožu na krku a mohutne ním praštil. Preletel niekoľko metrov a pristál na kôre neďalekého stromu v asi 2 metrovej výške. Pomaly sa zviezol na nohy odierajúc pritom suchú kôru starého duba.
Ork sa zrútil do kolien, zvesil hlavu a začal slziť:
„Šo komu ja urobit, šo? Ja byt malý oršík, slaba! Ostatni nechcieť ork tak slabá a biela a srandovna. Oni vyhnat ork. Ork ale mať bojovná dušina, ork chcieť dokázať, še šilná! Ale ork zlyhať, ork nechcieť ublíšiť neznáma muš.. ork byť zúfala! Ork stratená!“ usedavo plakal.
Prišlo mi orka ľúto. Vedel som aké to je, keď Ťa komunita odsúdi a pošle do vyhnanstva osamelého pustovníka. Keď sa iní, zdanlivo lepší a silnejší, prijatí spoločnosťou bez bázne a hany, tvária, ako keby ste ani neexistovali a hoc im položíte pred nohy hlavu samotného Thralla či truhlicu zlata, s ktorou by celý život žili v prepychu a blahobyte, oni sa vždy budú tváriť, že im to nie je a nikdy nebude dosť dobré.
Podišiel som k drobnému albínovi a podal mu ruku. Zdvihol hlavu a hlboko sa mi zadíval do očí. Boli smutné a mierne šokované. Pravdepodobne očakávali koniec, finále jeho mizerného života. Bol oddaný, no mal strach. Veľký hlboký strach! Nebránil sa však, len odhodlane očakával nevyhnutné. Nikdy v živote som nič podobné nevidel. Stovky orkov ukončili svoj mizerný život v prachu bez štipky emócii a ľútosti. Stali sa len zárezom na mojom palcáte. Boli ako vírus vyhubený pre záchranu zdravia žijúceho organizmu. Nič čo by som v budúcnosti oľutoval. Tento beloch bol ale iný!
Nemohol by som žiť s pocitom, že som ho zniesol zo sveta len preto, že žil vo filozofii večného zla, ktoré mu po lyžiciach dávkovali jeho rodní „bratia“. Možno sa i bránil a hľadal v živote i iné cesty, ale nemal v podstate na výber. Stal sa otrokom zla a hračkou mocných orkov, ktorí vo vojne s Alianciou ostávajú po stáročia priamou hrozbou. Na druhú stranu sú korene jeho rodu silné a hlboko vo vnútri tlie stále iba jediný oheň – nenávisť voči draenei a celej Aliancii.
Pevne ma chytil za ruku, povstal a hrdo sklonil hlavu:
„Ork ďakovala za šivot!“ riekol a v tichosti sa otočil s úmyslom odkráčať do lesa. Kráčal pomaly, zlomene. Bojoval som vo svojom vnútri a nevedel čo spraviť. Emócie nakoniec pokorili hrdosť, hnev a vzájomnú nevraživosť:
„Vieš kde je Orgrimmar?“ vyhŕkol som.
Ork sa pomaly otočil. Jeho tvár sa rozžiarila. Bola úprimná a otvorená:
„Šušulík vedieť, ano ano. On ta byť takmer doma, mať tam láska. No láska ho nechcieť! Ale Šušulík nevzdávať sa!...“ rozhovoril sa.
„Ukážeš mi cestu?“ prerušil som náruživého orka.
„Šušulík pomôct! Ano!“
Nasadol som na Simbu a z chrbta majestátneho slona som podal drobnému orkovi ruku z úmyslom ho vytiahnuť do sedla a posadiť ho za seba. Ork v tom zapískal a z húštiny sa vyhrnul nádherný osedlaný vlk:
„Šušulík mať Šuchlinku! Šuchlinka krásna, ona byť kráľovná vlkov.“
Vlčica zavyla a ork sa obratne vyhupol do sedla. Ľavou rukou jej nežne prešiel po lesklej srsti a čosi jej šepol do ucha v šušlavej orkštine. Vlčica pokojne zavrčala a vyrazila ohromnou rýchlosťou cestou z kopca. Simba mal čo robiť, aby sme udržali krok.
Blížili sme sa k púštnej oblasti a ja som cítil, že Orgrimmar je blízko.
(22 Hodnocení)
